Ani 680-tisícová metropola komunity Aragon nechýbala na mape vyše 3200 miest, kde sa v rovnaký deň konali zhromaždenia na podporu kodanského summitu tých, čo majú najväčší vplyv na smerovanie sveta. (V zozname Avaazu bola aj Žilina a päť ďalších slovenských miest). „Príď aj ty, spravíme trošku randálu.", pozval ma jeden z pedaleistov pár dní vopred (Pedalea je staršia a väčšia zaragozská sestra žilinskej Mulice).
Spravili. Asi stovka prizerajúcich sa hlučne (panvice, hrnce, kovové lyžičky) reagovala na čítanie 12 konkrétnych požiadaviek adresovaných „globálnym lídrom" v Kodani, ktoré prečítali organizátori - primárne z Greenpeace, Priateľov Zeme a radu ďalších podobne zmýšľajúcich organizácií zo Zaragozy.
Pluralita názorov nechýbala. Prítomní z písmen na plagátoch najprv vytvorili heslo „Zaragoza bez električky" a o chvíľu už kamery snímali „Zaragoza s električkou". V septembri začali v meste budovať severojužnú električkovú trasu, no časť iniciatívnych občanov, podľa pedaleistov vraj politicky motivovaná, proti nej stále protestuje a hľadá na to väčšiu podporu.
Na konanej akcii sa zbabelo priživili aj organizácie, čo sa pod ňu nepodpísali. Okrem protielektričkovej iniciatívy sa aj stánok za zvýšenie práv pracujúcich dal ešte ako-tak akceptovať. No kampaň za zákon proti používaniu katalánskeho jazyka v Aragónsku s neprehliadnuteľným logom v súčasnosti hlavnej opozičnej strany Partido Popular (PP, Ľudová strana), to už bola zbabelosť hrubého zrna: územčistý šesťdesiatnik v obleku s výraznou (tuším červenou) kravatou sa s transparentom pchal do záberu kamier pomedzi ekológov tak drzo, že sme nemali ďaleko k jeho inzultácii. Nepodarilo sa nám ho odstrániť a ani na môj príval anglických slov nepohol ani brvou. Úbohé správanie, keď si bohatá politická strana musí vypomáhať akciou dobrovoľníkov.
Pedaleisti rozbalili stolík s prospektami, tričkami a pod. oslovujúc okoloidúcich. Nemohol som sa však ubrániť dojmu, ktorý som mal z podobných akcií Mulice v Žiline. Pristavovali sa takmer výlučne iba tí, ktorých presviedčať už netreba. A keby aj bolo, koho už len presvedčíme za pár minút rozhovoru? Veď to, že za globálne otepľovanie je zodpovedné správanie ľudí a že je najvyšší čas, aby každý začal zmeny najmä od seba, sú skôr tézy v pozícii „verím/neverím" podľa toho, ktoré názorové prúdy nás ovplyvňujú. Nuž, a kto je schopný zmeniť svoju vieru za pár minút?
Majú teda podobné akcie význam? Nevrhnúť radšej sily do dlhodobej výchovy a vzdelávania ako hlavného efektívneho prostriedku na zmenu?
Majú. Síce malý, ale majú. Treba demonštrovať, že nám to nie je jedno a dávať to na známosť tým, ktorí s týmito názormi nesúhlasia alebo sú im ukradnuté. A tak aj keď si človek niekedy pripadá, že je to márna snaha a lepšie by bolo zostať tie dve hoďky niekde v teplúčku svojej izby, ten pocit z účasti na veci, ktorá nám nie je ľahostajná, hreje viac.
P.S. „Nejako si prestal písať blog. To je škoda. S Dušanom sme to sledovali a vedeli, čo sa s Tebou deje..." Peťo, ale aj Erika, Pali a ďalší, vďaka za pozitívne kopance. Polepším sa. Prinajmenšom sa prestanem vyhovárať na nedostatok času.
